Cesta pod hustým baldachýnom stromov vyvolávala príjemné pocity a náznaky rozprávkových vízií. Nie zásluhou vozovky, hoci ani tá nebola najhoršia. Týždeň dozadu sme si na Kréte užili cesty úžasné, vzhľadom na krkolomné terény, v akých ich grécki majstri postavili, aj rýdzo horsko-poľné tankodrómy, ale tie sme si vyberali sami za krétskymi zaujímavosťami, ktoré s trochou adrenalínu naozaj stáli zato. Pôžitok z jazdy na Domašu prinášala okolitá príroda: nádherné kopce, hustá zeleň súvislého lesa, vôňa roztrúsených kvetnatých lúk a v tom ako perly zasadené udržiavané dedinky. Aj som si v duchu prial v každej z nich pobudnúť aspoň pár dní.
A brána na Dobrú po rokoch? Zážitok. Vyslala celkom príjemný signál - pokojom, pohodou. Áut síce takmer toľko ako turistov, mnohé družne s majiteľmi skoro pri vode; už im – len kvôli troche úsmevu – chýbali iba plavky. Prekvapili plavci a rybári v akcii; svornosťou v tých istých priestoroch. A ryby aj tak brali! Hrdosť na Slovač vznietili výjavy, ako tie menšie, neskúsenejšie tvory putovali z háčikov obratom do zelenkavo modrej vody. Potešila aj čistota exteriéru. Pri toľkých ľuďoch, klobúk dolu!
Trochu poznajúc svet mi napadlo, že prostredie by podnikavejší obchodník viac zatraktívnil. No – sme v najchudobnejšom kraji našej krásnej vlasti, uvedomil som si súčasne. Možno to popri afektmi a vášňami nadupaných blogoch znie prisladko a patetický, ale napriek všetkým drobným rezervám to bola pokojná, domáca idylická romantika. A to sme ešte netušili, že ten pravý pohodový vánok strediska ešte len príde.
Presunuli sme sa za „lepším“ miestom a menej blatistým vstupom do vody k pontónu na druhú stranu. Strávili sme nad ním takmer tri štvrtiny dňa. Vstup žiadna sláva, plochy na oddych a opaľovanie miestami trochu strmé. Ale ten výhľad! Najmä od reštaurácie na vŕšku! Symbióza vysokej sýtej zelene a zeleno-modrej vody v panoráme okolitej prírody – nádhera! Až je človek rád, že tu je doma.
No a povestná čerešnička na torte? Ľudia! Je úplne jedno, či všetci Slováci, alebo či tu boli aj iné národnosti, etnické skupiny, či rasy. Od detí po dôchodcov, od konfekčných postáv po fitnes modely obidvoch pohlaví – každý si vychutnával slnečné lúče, vodu a oddych MAXIMÁLNE SLUŠNE. Duchovná uhladenosť sa vznášala nad celou Dobrou. Sálala z postáv, zvlášť na plechovej ploche pontónu. Permanentne na ňom postávalo, opierajúc sa o zábradlie, okolo pätnásť mladých ľudí. V rôznych, svojsky vtipných figúrach skákali do osviežujúcich vĺn, postava za postavou, poniektorí s nádychom hereckého talentu, ale s evidentnou ohľaduplnosťou k tým, čo už vo vode sú.
Obdivoval som ich situačnú disciplínu, slovnú kultivovanosť, pokojnú komunikáciu. Hlavne u evidentne pestovaných svalovcov s ostrými črtami tvári. Ich skelet vzbudzoval rešpekt, no tváre a oči skôr pripomínali empatických strážcov pokoja a bezpečia, akými by silní mali na celej planéte byť. U nikoho sa za celý deň ani raz neprejavila žiadna stopa po agresivite. V každom akoby samozrejmá ľudská zúčastnenosť, primeraná skromnosť. Príkladne dôstojne reprezentovali tých, čo ich do aktuálnej podoby sformovali: rodičov, starých rodičov, blízkych, učiteľov... A či je to niekomu smiešne alebo nie, cestou domov som bol v kútiku duše hrdý na to, že som Slovák, hoc aj z najchudobnejšieho kraja republiky. Ten zážitok zo spoluobčanov sa prinajmenšom vyrovnal pocitu zámožného človeka zo svojho neukradnuteľného bohatstva.