"Spresni," vravím, "ani jeden nepoznám.“
"Minulý mesiac som mal hnačky a dnes pozri:" Dal ruku z líca dolu a odhalil znateľný opuch. "Pred časom bol tento zub (ukázal prstom) vyšpikovaný a kanálik zaplnený. Idem práve od lekára s receptom na antibiotika, nad koreňom je hnis, po odpuchnúti ma čaká stomatochirurgia."
"To sa máš na čo tešiť," poznamenáva jeho starší brat skúsene.
Pritakávam.
"Doba kamenná - hroty, kladivo, dláto, krv. V interiéri takmer kozmického korábu," dodáva ešte kamarátov brat.
Opuchnutý zahreší: "..., chlapi, nestrašte!"
"Prežiješ, ale zanevrieš," uisťuje ho súrodenec a na znak hodnovernosti svojich slov otvára ústa a chvíľku nám predvádza, ako sa vie pohrať s uvoľneným predným horným mostíkom. "Tri zuby pod ním odišli tak ako tvoj. Najprv boli zbrúsené do myších kýptikov, po čase vŕtané a zbavované nervov, potom liečené antibiotikami a následne vybíjané dlátom. Terajšie krajné opory pôjdu skoro za nimi. Pozri ako držia." A zas jazykom exhibicionisticky predvádza svoju ozdobu.
"Genetika, chlapci," vravím im znalecky.
"Houby!" oponuje starší z bratov. "Nikto v našej rodine také starosti nemal a nemá. A obaja sme dosť sčítaní na to, aby sme vedeli, ako sa o zuby starať. Dokonca aj preventívne prehliadky absolvujeme bez absencie..."
"Poďme radšej na pivo," zahlási opuchnutý, "vaše reči ma bolia, zub ešte viac, a navyše desať dní nemám na svoju čapovanú dvanástku ani pomyslieť."
Vyhováram sa, nejdem.
Čakám na trolejbus a triedim vlastné zážitky so zubárskym kreslom. Bolesti, ktoré generuje, mi k aktuálnej epoche ľudstva nijako nepasujú.
Asi na piaty deň sedím v trolejbuse na prednej štvorke, čelom dozadu. Štyri miesta ďalej sa zo sedadla zdvihne babka, že vystúpi na približujúcej sa zastávke. V jednej ruke igelitka, v druhej palička. Pofukujúci prievan jej dvíha šedivé vlasy a evidentne ju núti ku kýchnutiu. Dva návaly babka svalstvom úst zadrží, pri treťom kapituluje. S mohutným „výprskom“ vzduchu a slín jej z úst vyletí zubná protézka. Babkina tvár voskovatie do šoku. Trolejbus práve zastavuje. Po vystúpení jedného cestujúceho sa zadné dvere zatvárajú pred ďalšou jazdou. Babka nahlas šušlajúc zhrozene kričí:
"Štojce, pán šofér, štojce! Ta ani šom nevyštupela, ani nemám žuby!"
Autobus však ide ďalej, mimo zastávky stáť nemôže.
Babka ešte s hrôzou aj hanbou v očiach sa pretlačí tri-štyri kroky dopredu, odkiaľ jej neznámy starček pohotovo podáva zo zeme zdvihnutú protézu. Starká ho s vyčítavým sarkazmom šľahne rovno do tváre:
"Dúfam, že mi ňedavace švoju, mladý pán!"
Dedko na ňu prekvapene pozrie a odvetí: "Nie, mladá pani, nie svoju, ale vidím, že aj vaša by mi bola celkom dobrá."
Predná časť trolejbusa vybuchne v rehot. Mladík sediaci vedľa mňa až erdží.
Babku to popudí a s výčitkou sa naňho osopí: "Šynáčku, ty še mňe šmeješ?! Ta to ja tote ľetajúce zuby vyrabjam?!"