Menovaním vážnejších lapsusov (neustála hrozba psov bez náhubkov, činnosť úradov, samospráv a pod.) a pointou mienim naznačiť, že keby slovenský občan myslel na spoluobčana občiansky zodpovedne a predvídavejšie, bolo by v slovenskej societe menej smútku, napätia, záporných emócií a afektov, viac ľudskej spokojnosti a tiež viac vrelších sympatií k inštitúciám, úradom, firmám, kde tiež, aspoň predpokladám, pracujú poväčšine občania, a nie iba tiežobčania.
Vtom sa v byte ozve už dlho nepočuté prasknutie, svetlá zhasnú, monitor notebooku blikne a vzápätí svieti jediný. Z balkón registrujeme, že bez elektriny sme iba my. „Aha,“ pomyslím si ironicky, „brojím za menej napätia a už je to tu, sme bez elektrického, a bez prúdu.“ Bytový istič v predsieni vraciam do funkčnej polohy, no stále svieti iba notebook živený batériou. Po dlhom čase zas rutinérsky idem k chodbovému garantovi elektrickej bezpečnosti bývania. Ako mnohokrát v minulosti aj teraz s tým istým osvedčeným šroubovákom v ruke. Lenže dvierková rebélia chrániaca ovládač rutinu rúca. Darmo nástroj otáčam v zámku, vynovené bordové dvierka nereagujú ako v minulosti, tvrdohlavo sa držia obvodového rámu.
Skúšam nový – širší a spisovný skrutkovač, no zámok nevyhovie ani tomu, ba ani kombinačkám, ani nožíkom, ani, ani... Všetko vhodné sa v ňom len platonicky, bez zachytenia otáča zľava doprava, západka v zámku sa ani nehne. „Zámočnícke“ násilie a buchot zavrhujem už v myšlienke, susedstvo má za sebou päťdňový pracovný zhon, viem, čo to obnáša.
Keď už v byte nenachádzam nič súce na prehovorenie tvrdozámkových dvierok a svetlo v byte by sa ešte vzhľadom na pomerne mladý sobotňajší večer a koláč v rúre zišlo, chtiac-nechtiac beriem do ruky telefón a volám, číslo za číslom, vedú k elektrickým a bytovým pohotovostným a havarijným službám. Všade sú prítomní aj ochotní, nie však užitoční finálnou radou.
Nakoniec predsa len svetielko, Spravbytkomfort! „Zavolám vám elektrikára,“ núka milá pani na druhom konci linky, „za výjazd zaplatíte 36 €, bez DPH.“ Uvádzam adresu, po nej otázku: „Bližšie k nám nie je nikto od fachu?“ Pýtam sa s nádejou, že televízor bude skôr oživený a koláč k radosti šikovnej autorky nie zoschnutý, ale dopečený. „Nie je“, odpovedá účastne pani, „pri vašej adrese nemáme nikoho s podpísanou zmluvou o poskytovaní týchto služieb.“
Toto ma dopaľuje: „Pri vašej adrese...“ Býva na nej a v jej tesnej blízkosti 48 rodín, vo vedľajšom bloku tiež prinajmenej toľko, všetci platíme nájomné, mesiac čo mesiac, elektrina a plyn sú potrebné takmer tak ako voda, ale Spravbytkomfort ako správca budov si nedá tú námahu, aby v bližšom okolí zabezpečil schopnú a ochotnú nonstop službu, alebo aspoň otvárateľné dvierka k vchodovým ističom. A vraj – náš zákazník, náš pán. Figu! Možno iba do zaplatenia fakturovaných služieb.
Občan vo vzťahu k organizáciám a firmám zväčša ťahá za kratší koniec. Najparadoxnejšie je, že aj v nich pracujú ľudia... Škála nonstop sa opakujúcich „zádrhelov“ svedčí o tom, s akým zreteľom na spoluobčana.
Čas však nestojí, beží už vyše poldruha hodina a doma sme stále pri sviečkach. Ľutujem, že doposiaľ ešte nikto nepatentoval ich akceptáciu elektrickými rúrami, televízormi, notebookmi (lebo môjmu už, zisťujem pri hľadaní pomoci, tiež dochádza dych). Hútam, ako na vec, jemnosť nepomohla, preto – aká diera, taká záplata, idem po sekeru, nerád, lebo budem rušiť susedov (kladivom by som ale robil rámus dlhšie), obetujem najlepší kuchynský nôž, vsúvam ho pod západku medzi dvierka a rám, tri-štyri isté údery a istič je prístupný, dvierka povolili.
Konečne je v byte veselšie, svietime, sviečky hasnú, stúpa z nich len závistlivý dym. Ale uznávajú, pokrok je pokrok (i v myslení). Ktovie, či počas núdzového svietenia registrujú, že nie všetkému je súdený (o. i. naše ističové dvierka)... Film v televízii je ta-tam, no koláč ešte možno zachrániť. Bije 22. hodina. Kým sa bude dopekaním spamätávať zo schnutia, idem dopísať blog, ale už celkom iný, než som začal.
Keďže každá konštruktívna poznámka by mala obsahovať návrh na vylepšenie situácie, tu je môj, pre prešovský Spravbytkomfort: Som ochotný vyššie opísanú nedostatkovú službu pre obyvateľov bloku vykonávať. A to nonstop. Zdvorilo žiadam iba jediné: ak nie vymeniť, tak aspoň naolejovať odbojné dvierka a osadiť v nich západky s funkčným štvorhranným priestorom pre improvizovaný kľúč.
Aby komfort vo svojich bytoch užívali s čo najkratšími prestávkami aj prípadné osamelé obyvateľky a menej zruční chlapi, aký som sa vo včerajšom sobotňajšom večere cítil aj ja v mierovej potýčke s plechovými dvierkami, ktorým vnútorný zámkový štvorhran chýba a prítomný kruhový síce napätie zvyšuje, no nie elektrické, ale nervové. Vie niekto, koľko ich je takých na prešovských sídliskách?
Toto je len priateľská poznámka, hoci kritiku a kritikov potrebujeme ako soľ. Lebo keby sme poznali detaily našich dni, boli by sme zhrození, čo sa u nás deje na škodu nás všetkých. Pretože zlo, ak sa zakorení, obete si nevyberá. Nehovoriť o ňom, znamená kolaborovať s autormi zla.