Egypt – okno do inšpiratívnej minulosti

Autor: Jozef Ivan | 23.10.2016 o 6:57 | (upravené 23.10.2016 o 7:33) Karma článku: 2,49 | Prečítané:  341x

Pokračovanie blogu Svetový deň úsmevu alebo - rozvádzam sa s tebou... Ak by vznikla príležitosť cestovať do minulosti skrz históriu niektorej krajiny, vybral by som si juhoamerickú alebo africkú. 

Dôvod: významné svedectvá signalizujú vznik a šírenie života na Zemi práve v nich a z nich. Skôr by sa nimi dalo dostať k počiatkom ľudskej agresivity a potreby človeka bojovať. Hoci odborník sa možno zasmeje, že k výsledku dôjdeme aj jednoduchou dedukciou z dnešných podmienok hmotného konzumného bytia a z toho plynúceho permanentného súperenia. Takého experta by som sa však spýtal, prečo ešte v ére vyspelých informačných technológií a letov do vesmíru nevieme na zemi zjednať nápravu, ak poznáme príčiny?

V septembri t. r. som prvýkrát vkročil na horúci piesok jednej z mnohých egyptských pláži v Hurghade (obr. v I. časti). Kotvili pred ňou zo tri desiatky jácht, vysoko nad ňou, v oblohe bez jediného mráčika práve leteli bociany po osi Červeného mora na juh, ďalej tam, kde asi začalo pučať ľudstvo. „Možno sú medzi nimi i naše, slovenské,“ potešil som sa úsmevnou lokalpatriotistickou myšlienkou sprevádzanou predstavou, že nielen teplomilné vtáctvo a dovolenkári, ale aj všetko obyvateľstvo lepšie znášajúce rovníkové slnečné teplo ako severský chlad sa v húfoch hrnie na juh. Skrátka, dočasná migrácia za lepšími podmienkami, len z iných pohnútok.

Dva dni pod štýlovým slnečníkom obkoleseným dovolenkovými výjavmi mi bohato naplnili limit sladkého ničnerobenia. Lahodné výjavy s plavcami, šnorchlovačmi, surfistami, zaľúbenými pármi v rôznom veku a všadeprítomnou hojnosťou občerstvenia už začínali plynúť mimo mňa.  Bez energie motívov spľasá potenciál pozornosti. Záujem viac kĺzal po zakrivení morskej hladiny na obzore ako po ladných krivkách rôznonárodných krások. Z jej línie som snivo hádal veľkosť zemegule, ktorá porodila život, ten um a ten zas všetko rajské i pekelné.

Zatúžil som monitorovať každodenný život Hurghadčanov. Už prvé dotyky s ich realitou signalizovali, že korektnosť, srdečnosť a otvorenosť u nich vládnu všade, v dennom i večernom meste. Zväčša neprejdete okolo Egypťana, s ktorým ste sa už raz stretli a hoc len krátko rozprávali bez toho, aby vás priateľsky pozdravil. Majitelia obchodíkov si nenechajú ujsť príležitosť pozvať vás aspoň zhliadnuť ich tovar. Každý vám garantuje najnižšiu cenu na svete, ak ste trpezlivý, máte záujem a chuť zjednávať, často ju aj dosiahnete.

Ak by som v druhom rozprávaní o Egypte uviedol iba torzo rozhovoru so statným svetlovlasým majiteľom zlatníctva, už to by stačilo ako ponuka na vznik pravdivých predstáv o veľkom rušnom meste, možno aj o celej krajine. Jeho sympaticky plamennú prezentáciu sortimentu vo výklade brzdím otázkou: „Neoľutovali ste ešte absenciu mreží?“ „Prečo?“ pozrie na mňa prekvapene. „No,“ ukazujem na dámske návnady za sklom a hľadám vhodné slová, aby som nebol netaktný, „zlato, striebro, cennosti...“ Zasmeje sa: „Tu sa predsa nekradne.“ Vraví to tak bezstarostne, že mu verím, mysliac pri tom na výskyt policajtov v uliciach, ktorý odhadujem na nižší ako doma. Drží ma za plece a pozýva dnu. Dvermi z bočnej uličky vchádzame medzi šiestich mužov rôzneho veku. V polyfunkčnej dielni cca 8x7 m vdychujú krásu lacnejším i drahším šperkom. Tváre pokojné, pohľady čisté. Ďakujem za krátku exkurziu, odchádzam obohatený – presvedčením, že prostí, normálni ľudia sú všade na svete voči sebe priateľskí. Pokiaľ ich propagandou nezradikalizujú manipulátori (alebo šlendriánska výchova).

Pokračovanie nabudúce.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Milióny na štadióny míňajú svoj cieľ

V Košiciach má v roku 2019 vďaka štátnej dotácii stáť nový futbalový štadión. Klub však skrachoval, a je otázne, kto na ňom bude hrať.


Už ste čítali?