ROZBAĽ SI SVOJ VIANOČNÝ DARČEK

Autor: Jozef Ivan | 23.12.2016 o 8:32 | (upravené 23.12.2016 o 8:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  186x

Myslím, že zmyslom života je byť prospešný iným. Na blogu Sme.sk som toho roku prežil mnoho zaujímavých hodín. Ďakujem autorom i diskutérom za ich pestré a cenné pohľady na realitu. 

Za príjemný benefit vďačím aj tisíckam svojich čitateľov, ale i adminom za ochotnú a pružnú komunikáciu. Obohatili ste ma, priatelia!

Rád by som Vás všetkých pozval na štedrovečernú kapustnicu, ktorú mám z vianočných dobrôt najradšej. Ale kde na to vziať a...? Napokon – aj taká veľká obývačka je len utópiou.  Tak mi dovoľte aspoň malý darček pod Váš vyzdobený stromček, poviedku na spríjemnenie zajtrajšej – už pravej vianočnej pohody v kruhu svojich najbližších.

Vianočný kapor

Čím boli Vianoce bližšie, tým som bol ustatejší. Moja polovička, najmladšia sestra z deviatich súrodencov, zdravých ako repa – v žilách horúca krv, líca ako jonatánky – chcela každému z nich splniť vianočné želanie. Jeden čakal to, druhý ono, tretí zas hento...

   „A ty, Valentín, máš známosti...“ povedala ešte v októbri.

   „... tak sa roztrhaj!“ domyslel som si jej nedopovedanú myšlienku.

   Za darčekmi som prechodil kilometre, vo frontách prestál celé hodiny.

   „Úf!“ vzdychol som si pred štedrovečerným dňom. „Zadovážiť ešte kapry,“ utešoval som sa, „a Vianoce sú, chválabohu, za nami.“

Napoly mŕtvy som sa postavil na chvost dlhého radu. Spal. O chvíľu aj mňa premohli sladké mrákoty. V poschodiach môjho utrápeného vedomia zhasínalo svetlo za svetlom. Napokon iba v hlbokom suteréne blikala posledná drobná lampička. Neodolateľne som zatúžil po masáži, po oddychu, po kúpeli v blízkych kúpeľoch. Zažiadalo sa mi hladenia môjho uboleného tela striebristými guľôčkami oxidu uhličitého. Drobulinké svetielko v suteréne môjho podvedomia slablo a slablo...

Neodolal som. Zodetý ako Adam som sa uvelebil na miliardách drobných balónikov plávajúcich vo vode ako planéty vo vesmíre. Stal som sa stredobodom ich galaxie. Všetky smerovali ku mne. Lepili sa mi na pokožku, obaľovali ma. Fascinovala ma ich krátkotrvajúca majestátnosť, s akou sa ku mne približovali, bez náhlenia, bez chvatu, aby napokon pod ťarchou gravitácie nevydržali náraz – a...

S plnými pľúcami vzduchu som sa ponoril pod hladinu a poddal sa Archimedovmu zákonu. Pohol som nohou, potom obidvoma súčasne. Plával som vpred ako po zábere plutvami. Skúsil som to ešte raz. Odraz od vody bol mocnejší, plavba rýchlejšia a dlhšia. Mierne som zavlnil ramenami. Neznáma sila ma stiahla na dno vane. Bolo sivé ako piesok morského dna, dlhého a širokého. Plával som od okraja k okraju, od hladiny ku dnu a opäť hore. Keď som po tretí či štvrtý raz vyplával na hladinu, zdalo sa mi, akoby sa mi niekto prihováral. V nemom úžase, s roztvorenou papuľou som vystrčil hlavu z vody.

Skláňala sa nado mnou skromne odetá kyprá plavovlasá žena:

    „No, no, miláčik, len sa neplaš, netráp sa, život je už raz taký,“ vravela mi, „dozreješ, a musíš uvoľniť miesto druhým...“

Narovnala sa a šikovným pohybom zvliekla zo seba posledný kúsok odevu.

Zavrel som oči i ústa a diskrétne sa ponoril. Slová plavovlasej víly mi duneli v mysli ako bubny Barbarov, ohlasujúcich strašný koniec. Začal som križovať vody plechovej klietky od okraja po okraj, rýchlejšie a rýchlejšie, zmätený hroznou predtuchou, ktorá ma opantávala čoraz viac a viac.  Žena stála pred zrkadlom a sem-tam na mňa pozrúc česala si vlasy. Napokon sa ku mne sklonila s ľútostivým úsmevom. Strach z hrozného neznáma mi ťažil mozog ako balvan. Stoj čo stoj som sa chcel zachrániť. Napol som všetky sily, vyletel z vody a chcel... snažil som sa postaviť. Márne. Iba čo som pri dopade na hladinu ošpliechal lesklú bledoružovú pokožku pôvabnej spoločníčky. Zvýskla, zotrela si vodu z pŕs a bokov, a prekvapene zízala na moje vystrájanie.

    „Karol! Tá potvora chce tuším vyskočiť z vane!“

Vedľa ženy sa zjavil tmavobradý kučeravý obor.

    „Pozri,“ povedala mu, „celú ma ošpliechal. Ešteže nie som oblečená!“

    „Čuduješ sa?“ zahrmelo nado mnou. „Cíti, že tu nie je na parádu, je to predsa živý tvor. A potom – pozri na seba, moja milá. Na tvojom mieste by som jeho vystrájanie pokladal za kompliment.“

    „Nevtipkuj, hej?!“ zagánila naňho. „A radšej ho už priprav!“ zaznelo panovačne z jej jemne krojených úst.

To z diaľky dobiedzajúce konečno, čo ako kameň ťažilo moje vnútro, malo zrazu konkrétny zmysel. Radšej ho už priprav...!  Obliali ma mdloby. Zúfalo som narážal na kovové steny, dúfajúc, že rozbijem ten začarovaný kruh. Od úderov ma bolelo celé telo, ale nevzdával som sa. Kričal som o pomoc. „Chcem žiť! Vyberte ma z tej vody!“ No bradáč sa na mňa len uprene díval, ako keby sledoval preteky motorových člnov. Po jednom z mojich pokusov vyslobodiť sa utrúsil:

   „Na tebe by sa dalo tuším aj zarobiť, kamarát.“ a priklincoval môj koniec: „Hneď to budeš mať za sebou...  Katkáá!“ zahrmelo mu z úst. „Prines z kuchyne bukovú dosku a utierku!“

   „To predsa nie je možné!“ premýšľal som zúfalo. „Ako sa to stalo?!“ Cestu k záchrane som vytušil inštinktívne. „Musím sa v myšlienkach vrátiť na začiatok toho bludiska. Pomaly, bez omylu.“ Celkom sa mi to darilo. Už som bol pri tom, keď som sa labužnícky ponoril prvý raz pod hladinu. Bližšie k začiatku som sa nedostal.

Náhle ma schmatli mocné ručiská  a položili nabok na tvrdú dosku. Zreval som od hrôzy: „NIÉÉÉ!“ Ale z mojej elipsovitej papule nevyšiel ani hlások. Len pomalým prúdom trocha vody. Kdesi na rozhraní hlavy a tela som zacítil studený kov. Hľadel som meravo pred seba a z posledných síl sa vzpínal.

Dievča stojace pri bradáčovi povedalo:

    „Ocko, on sa bojí...?“

   „Áno, áno! Bojím sa, pomôžte mi!“ kričal som na raty a potešilo ma, že som sa konečne aj počul.  Dookola bolo zrazu plno svetla a lomozu, ktorý sa rýchlosťou blesku menil na smiech. Celkom som precitol. Dav okolo kade burácal. Predavač mi podával mohutného kapra, a ja som ho vystrašene odstrkoval:

    „Nie, nie, nie! Nechcem!!!

    Nechcel som viac rybu ani vidieť, nieto ešte jesť.

Odvtedy trávim Vianoce bez kapra. Desím sa predstavy, že by som sa raz sám zjedol.

 

Vianočnú pohodu, priatelia, pokoj a radosť z bytia medzi ľuďmi, veselého Silvestra a v novom roku 400 sviatočných dní v pevnom zdraví Vám želá Váš

                                                                                                                                        Jozef Ivan

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Na náramok treba myslieť, Rusko nemôže zájsť ani na viedenské vianočné trhy

Pavol Rusko je siedmym občanom, ktorý dostal monitorovací náramok bez odsúdenia.

DOMOV

Danko v dume dvoril Rusom, keď prekrúcajú ´68, mlčí

Danko je absolútne mimo reality, ohodnotil proruský sentiment politológ.


Už ste čítali?