Na začínajúcich vekových priečkach sme však neomylne presvedčení, že z vyšších uvidíme svet aj jednotlivé problémy žitia úplne rovnako. Opak si nedáme vyhovoriť, stojíme si za svojim. Až popálenia nás prebúdzajú k opatrnosti pri manipulácii s ohňom. Mnohé spáleniny však vytvárajú jazvy, najhoršie sú na duši.
Asi niet na svete človeka bez nich. Vychovávať svoje potomstvo začíname často, keď sme sami ešte deťmi žijúcich rodičov. Náš vzťah k ním je časťou vzoru vzťahu našich deti k nám. Či podstatnou alebo menšinovou, to závisí aj od okolia, v akom sa naše dieťa do rozumovej a psychickej dospelosti pohybuje.
Ak dieťa od malička trpezlivo vedieme k snahe rozobrať tému strpčujucu jeho alebo náš spoločný život na príčinu a dôsledok, vyhneme sa situačným nedorozumeniam úspešnejšie, ako keď necháme konflikty riešiť časom, alebo ich riešime bez obojstranného pochopenia možného erozívneho vplyvu. Pre rozum a city je to zaiste náročnejšia cesta, no pre našu spoločnú koexistenciu prospešnejšia, zlatšia.
Byť šťastným nie je jednoduché. No omnoho zložitejšie je dosiahnuť ho pod tlakom nedostatku času. Doba tomuto trendu vždy fandila a fandí. Hoci si ju tvoríme sami – účasťou na pretekoch v zhŕňaní hmotných statkov uspokojujúcich naše – v minulosti existenčné, v súčasnosti viac konzumné zameranie. Stále viac sa nám to vypomstieva na nestabilite duchovnej pohody i vzťahov – s rodičmi, partnermi, deťmi, okolím.
Na dobrý vzťah treba vždy dvoch. V prvom rade ho musím mať vyhovujúci sám so sebou, telo musí s duchom ladiť. Duch plní potreby tela, telo sa duchu odmeňuje pohodovým bývaním. Pokiaľ človek s človekom nebojuje o skyvu chleba, každá možná príčina konfliktu sa dá rozmeniť na drobné, aby k nemu nedošlo. A spoločné chvíle môžu byť ako dobré bývanie starostlivého ducha vo vďačnom tele. Čosi ako láska.
Príbuznosť z praxe: Štvorgeneračná rodina odložila pradedka do ústavu. Dôvody: Ťažšie opatrovateľný, takmer trojročné dieťa v dome, zamestnanie produktívnych členov, potláčaná neochota znížiť príjem a tým aj životný štandard starostlivosťou o starkého doma.
Po čosi vyše polroku si rodičia malej všimli jej chradnutie. Uzavierala sa do seba, bledla, stratila iskru i akoby záujem o svet. Lekárka nezistila žiadne telesné príčiny. Dospelí zbystrili pozornosť. Mama začala po nociach nespať. Raz začula z dcérkinej izby podozrivé zvuky. Pozrela na hodiny: 0:30. Zobudila manžela. Prikradli sa k dverám a opatrne nazreli dnu. Dievčatko s baterkou v ruke sedelo na podlahe pred otvoreným šatníkom a s kýmsi sa rozprávalo. Podišli bližšie, strhlo sa, zavrelo skriňu. Mama vzala malú do náručia. Otec skriňu otvoril. Na dne ležala škatuľa od babkiných topánok predelená na tri priehradky. V jednej bola pradedkova fotografia s Evkou na kolenách prikrytá mäkkou látkou, pri nej sviatočný medovník. Ráno sa dozvedeli, pre koho sú v škatuli dve prázdne priehradky: „Keď budete v "stalobinci" ako starký, budem vám nosiť do "klabice" medovníky, aby ste neplakali.“
Happyend: Nevesta sa rozhodla vystúpiť z práce. K domčeku pristavili jednu izbu. Starala sa o Evku a s ňou aj o starého Šimona. V jednom rozhovore sa dozvedela, že pri poslednej návšteve v domove pokojnej staroby, dal pravnučke Evke medovník vo chvíli, keď ju otecko odnášal na rukách z jeho izby, a že sa pri tom neubránil slze. O sedem mesiacov starý Šimon zomrel; s úsmevom na perách.