reklama

Netuhne vám v žilách krv?

Len pre vytrvalých čitateľov. Žijeme 17. rok tretieho tisícročia, dotovaní bohatými poznatkami histórie, čo je pre spoločnosť správne, čo škodlivé, a predsa sa vedú plamenné diskusie,

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

či filtrovať z našej staršej i mladšej minulosti politickospoločenské toxíny a pozrieť pravde najbližšej pravde do očí alebo nie... O čom to svedčí. Za demokraciu bolo, je a bude treba neustále zápasiť. V každej oblasti. 

Tento blog by neuzrel svetlo sveta, keby nie nedávnej trpkoúsmevnej „sťažnosti“ 22–ročného vodiča, ktorá bola tou povestnou poslednou kvapkou: „Hneď po výjazde z domu ma protiidúci luxusný autobus na ceste I. triedy vytlačil na krajnicu, zničil som si pneumatiku, nahradila ju rezerva...“ Nič netradičné na našich cestách – znevýhodňovanie malých veľkými. Pritom aj vodiči veľkých často jazdia na malých. Takže ako všade inde, ani na dopravných tepnách a vlásočniciach nie je diskriminácia pre celok ternom.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Občas sa mi podarí byť spolujazdcom. Chvíle s okúzľujúcou slovenskou prírodou za oknom sú príjemným relaxátorom. Opačne pôsobí často súbežný cestný triler. Nevravím, že tiež slovenský, poznám krajiny, kde cestné dobrodružstvá sú dramatickejšie.

„Niektoré dopravné okamihy sú priam hororové,“ vravím nedávno vodičke vedľa seba. „Prečo?“ pýta sa sledujúc husto idúce vozidlá proti nám a náves pred nami. „Míňame sa,“ odpovedám, „v najlepšom prípade 70–kilometrovou rýchlosťou často iba cca 50 – 60 cm od seba....“ Stoická reakcia: „Každý si ide vo svojom jazdnom pruhu.“ „Ako tento,“ ironizujem tesne po tom, čo protiidúci kamión tri-štyri sekundy pred nami uhol ľavými kolesami z plnej čiary. Vyhla sa mu „myšičkou“ a ja s malou dušičkou vravím: „Alfréd Hitchcock by tlieskal...“ 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mnohí si za volantom na úzkych cestách očividne neuvedomujeme, že jazdný pruh, rovnako ako ani demokracia, nie je železničná trať a že gumové kolesá áut, asi ako spolitizované temná v spoločnosti, sa na asfalte správajú inak, než železné vlakové na koľajniciach... 

V zime pred dvomi rokmi sme išli z Prešova do Drienova. Cesta II. (?) triedy ako temer všetky jej slovenské sestry, no okrem pár nebezpečných výtlkov a jám v podstate príjemná. (Najmä vďaka okoliu. Ak by sme my, Slováci s ostatnými spoluobčanmi krajiny boli duchovne podobní našej nádhernej domovine, asi by sme dnes neriešili strašiakov našich dejín, ktorí napriek svojej dobovej veľkosti, sú dnes len nepatrnými bábkami, ako v dávnejšej budúcnosti budeme všetci.) Ale tak ako správcovia ciest na spravovanie aj národ na svoju rolu vo vlastných dejinách musí dozrieť. Viem, vzhľadom na stáročia, ktoré na svojom území žijeme, znie táto "múdrosť" už ako fráza, a myslím si aj to, že bez kritického myslenia a adekvátneho humánneho konania ňou ostane naveky.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ale naspäť k ceste. Vozovka bola práve pokrytá tenkou čerstvou snehovou pokrývkou. Približné v druhej tretine krátkeho stúpania za potokom za petrovianskym Leierom mi z ničoho nič uletela kontrola nad osobným autom. Predná náprava sama vošla do polovice protismeru, zadok stočilo prudko doprava a išli sme pravým bokom šikmo vpred. Po asi troch sekundách sa mi podarilo dostať auto do správneho jazdného pruhu. Ak by ale v tom čase išlo oproti vozidlo, zrážke by sa nedalo zabrániť... 

Zaumienil som si zverejniť nepríjemnú skúsenosť pre výstrahu vodičom, ktorí cestu využívajú. Človek však mieni, povinnosti menia. No výčitka nevyšumela. Vo februári t. r. sme išli v rovnakom čase po tej istej trase; vozovka vlhká, bez snehu. Presne na mieste, kde auto pred dvomi rokmi zatrucovalo, sa mi cesta zdala na niekoľkých metroch štvorcových mierne nahnutá ku krajnici. Tento neveľký plošný „zlom“, ktovie s akými ešte podružnými faktormi pravdepodobne spôsobil síce okamihovú, ale predsa neovládateľnosť auta. Na spomínanom úseku je zvýšená opatrnosť žiaduca, hlavne v snežnej zime a možno aj za dažďa. Budujeme občiansku spoločnosť. Vzájomné pomáhanie si musí byť samozrejmou súčasťou procesu, aby nikto nebol nijako diskriminovaný – ani nedostatkom informácií a vedomostí...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pred záverom minulého roka sme si to šinuli z Poľska na Bardejov. Cestu som si užíval ako spolujazdec, s detailmi a súvislosťami, na ktoré vodič nemá čas. V jednom úseku zo mňa vyletelo: „Hrôzostrašne úzka!“ S protiidúcimi kamiónmi sme sa zas míňali len o niekoľko decimetrov, v rýchlosti okolo 80-90 i viac km/h. Niektoré autá z protismeru sa ľavými kolesami opäť dotýkali stredovej čiary a nepochyboval som, že to isté robia aj mnohé v našom jazdnom pruhu. Devastačné účinky prípadnej zrážky by boli fatálne. Už pri pomyslení na ne tuhne človeku v žilách krv. Ako pri predstave, že by sa zas raz, nedopusť občan, politická toxikománia stala u nás vládnucou silou. A predsa tá rýchlosť na mnohých anorektických úsekoch ciest pri míňaní sa, je aká je... Keby vedeli rozprávať, asi by si na každých 200 metrov pýtali poriadne krikľavý retardér. 

V ten večer som začal opisovať postrehy z ciest. Pre ostatných vodičov. Zas však – človek mieni, okolnosti menia. No svedomie už nepopustilo. (Ako je možné, že po toľkých tisícročiach vývoja ľudstva existujú ešte svedomia, čo dovolia supom zahnať sa do kúta?) Po správe – niekoľko dní po našej jazde z Poľska – že na ceste, ktorá svojou úzkosťou vyvolala úzkosť moju, došlo k tragickej nehode, som tento výstražný príspevok takmer dokončil. Bodkou bola aj irónia okolia, že či „...nejaký blog už niekedy niečo zmenil?!“ Zapochyboval som, o blogu aj o poznámke: možno by sa moje skôr zverejnené postrehy neboli dostali do pozornosti vodičov osudnej zrážky, ale možno aj áno... Otvorene vítam slušné názory mnohých kritikov našich každodenných reálií pod oficiálnymi internetovými článkami, aj anonymné, ak niet u autora inej cesty. Pestrosť pohľadov na akúkoľvek vec je mnohokrát lupou, čo zviditeľňuje detaily...

Mnohé naše cesty nižších tried sa mi zdajú poddimenzované, mnohé ich úseky dokonca hororové. Svojim spôsobom tiež diskriminácia, veď sa po nich vozia ľudské životy napojené na mnohé iné. Rekonštrukcií ciest sa určite tak rýchlo nedočkáme. Okamžitá bezpečnosť na nich je napriek tomu k dispozícii, v našich rukách – vodičov. Ak v záujme bezpečných dojazdov do cieľov znížime stretávaciu rýchlosť v úzkych a krivených úsekoch hoc aj pod hranicu stanovenú vyhláškou. Aj jeden ľudský osud za to stojí. Lebo nikdy nevieme, o či pôjde. Ako pri strate kontroly nad demokratickosťou každého relevantného procesu.

Koncom minulého roka som prechádzal jednou prešovskou obcou. Bol asi piatok popoludní. Predo mnou strieborný hatchback. Smerovkou signalizujem odbočenie vľavo, jeho neevidujem, púta ma proti nemu idúci motocyklista, spomaľujem, vzdialenosť medzi hatchbackom a motocyklistom sa zmenšuje neuveriteľne rýchlo. Do ulice, kde mienim odbočiť, odbočuje aj auto predo mnou. Motocyklistovi kríži cestu presne v mieste odbočenia. Ten bezpochyby šokovaný, lebo zrážke nemohol v okamihu stretu v žiadnom prípade zabrániť žiadnym manévrom, vysokým saltom prelieta ponad kapotu auta. Mozog sa mi mŕšti obavou a automatickým prianím, aby to chlapík s prilbou šťastlivo prežil. Vodič k nemu okamžite vybieha, zbehávajú sa ľudia...

Ak by bol na tejto ceste pred odbočkou (nepopulárny) retardér, k nehode nemuselo dôjsť. Iste by stálo za to, vydumať aj pre každého platné a účinné retardéry na eliminovanie radikálnych nálad a rýchlych egoistických riešení.

Veľmi tomu motocyklistovi želám, aby bol v poriadku. Musí to byť šialený pocit, ak vám do cesty nečakane vojde iný (najmä väčší) dopravný prostriedok, ako je váš. Chvíľková dramatizácia cestnej premávky môže skončiť „len“ zničenou pneumatikou, ako v prípade môjho známeho z úvodu tohto blogu, ale aj oveľa tragickejšie. Tak isto to funguje aj v politicko-spoločenských rozmeroch, kde vysoké a najvyššie dane za „diela“ „dramatikov“ neplatia pneumatiky, ale duše. Neprovokujme také okamihy. Zodpovednou rozvahou a opatrnosťou ich nechajme spať. Pripravuje sa zákon, že kamióny a autobusy budú môcť riadiť vodiči od 18, resp. 22 rokov. Kto si je istý, že nehodovosť vďaka tomu kroku nestúpne, nech zdvihne ruku.

Pred úpravou rýchlosti cez obce som si myslel, že jej znižovanie je zbytočné. Nie je. Mnohé naše úzke cesty nie sú pri dnešnom živote v chvate a strese z potreby byť v cieli čím skôr stavané ani na takéto. Mnohé krikľavé retardéry potrebujú poriadne husto.

Občas som na cestách aj chodcom a cyklistom. Ani jedným ich status účastníka cestnej premávky nezávidím. Stačí sa postaviť na ostrovček medzi dva/štyri jazdné pruhy a vnímať hučiace a rachotiace prúdy kolies pod tonami železa zaťaženého priemyselnými nákladmi. Človeku naskakuje husia koža pri pomyslení, že je jednou z mamičiek s dieťaťom v kočíku a s druhým vedľa seba.

Nenájde sa v príslušných rozpočtoch čiastka na vybudovanie podchodov alebo nadchodov na frekventovaných miestach, akými sú napríklad sídliská?! Úroveň spoločnosti tvoríme všetci. A všetci, nielen sediaci na nízkych stoličkách, sme tou úrovňou odmeňovaní i postihovaní, teda aj sediaci na najvyšších kreslách. Lebo nikto nie je bez príbuzných, ktorým sa vysoké posty neušli ani neujdú... 

Prepáčte za dlhšiu úvahu a zdanlivé miešanie hrušiek s jablkami. Na cestách a bojiskách však stále hynú ľudia zväčša vďaka zlyhaniu tých, čo držia v rukách riadenie – šoférov a politikov. A navyše aj okolnosti sú často zradné. Treba mať seba i ich permanentne pod drobnohľadom. Posledné roky nás presviedčajú, že ich aj v ich vlastnom záujme. Myslím, že každý, kto sa dočítal až sem, vie, o čom bola a permanentne by mala byť reč. 

Jozef Ivan

Jozef Ivan

Bloger 
  • Počet článkov:  69
  •  | 
  • Páči sa:  97x

Autor: Sex času s nulou, Emócie v celofáne, Adamovo rúcho, Gény Tálie, Líšky v Rozprávkove, Slivovica - dostupné v kníhkupectvách a na esofia@esofia.sk. Časť tvorby bola preložená do ukrajinčiny a srbštiny. Spoluautor: Ako soľ, Samostatnosť a samosprávnosť školy. Vydavateľ: Zlodej bozkov (G. Glovacký). Absolvent dvoch vysokých škôl z troch, pedagóg aj v USA, novinár, riaditeľ školy, tréner, metodik olympijských športov, rozhodca, publicista, básnik, promotér, rozprávkar, člen Spolku slovenských spisovateľov, zakladateľ, majiteľ Víkendovej školy športu, ŠK a spoločn. ESOFIA, autor, investor, staviteľ, majiteľ šp. areálu ESOFIA. S tenisovým zverencom nás zaradili do Knihy sl. rekordov. Vysadil som 80 stromov. British Publishing House LTD - BRITISHPEDIA ma zaradilo do Encyklopédie Osobnosti Českej a Slovenskej republiky. Vážim si to, nepracujem pred kamerou ani mikrofónom. Viac ma to zaväzuje aktívne podporovať dianie k hlbšej ľudskosti človeka, vo výchove, vzdelávaní, kultúre, športe. Zoznam autorových rubrík:  HOLUB V HRSTI, ROZUM NA STRECHENezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu