Ako primäť Boha ku káravému úsmevu

Autor: Jozef Ivan | 17.5.2020 o 14:34 | Karma článku: 3,40 | Prečítané:  302x

Relaxačná sci-fi mikropoviedka o možnej každodennej “reinkarnácii.” Bola raz donedávna stará záhradná plastová nádoba. Hoci mala za sebou svoje poctivo odslúžené roky, v bielom šate vyzerala stále mlado, ako táto jej sestra:  

 

Mráz poslednej zimy však nešťastníci siahol na zdravie, telo jej zvráskavelo prasklinami, ladnosť oblých tvarov ženského rodu stratila čaro svojej hladkej príťažlivosti. Pritom vedľa nej na dotyk stojaca sestra - očividne jednovaječná dvojička, navyše tiež do polovice naplnená vodou, mrazu záhadne odolala; bolo by totiž naivné si myslieť, že sa nepokúšal aj o ňu. Mužský rod je “niekedy” nevyberavo mrazivý ku všetkému; konfrontujte so štatistikou svojej pamäti. 

Vzal som chladom zneuctenú do “náručia,” poďakoval jej za dobré služby, ako zvyknem každej veci, ktorú vyraďujem, a niesol som ju nie veľmi rozhodným krokom záhradou, preč od sestry, že, reku, do odpadu. Zrazu sa mi zazdal tichý prosebný plastový hlas: “Neodlučuj nás od seba, prosím, chcem zostať s ňou, alebo aspoň blízko nej a tebe byť ešte dajako osožná, prosím!” 

Položil som ju, nefunkčnú plastovú kanistru do trávy, zamyslene, lebo len pár krokov od kontajnera, truhly doslúžilých vecí, v ktorej ich v tonách odvážame na skládkové cintoríny. Niekoľko dní ma neoslovilo žiadne riešenie, iba vyčítavé svedomie, že ju držím v neistote, či bude pochovaná alebo - dajako zázračne reinkarnovaná. Začal som špekulovať, aktívne, čo zmysluplné a či vôbec dačo užitočné z nej ešte možno vytvoriť (?...).

Napokon som vzal flexku, popraskané boky valcovej nádoby zredukoval, ako sa len dalo, aby nestratila aspoň náznak pôvodného vzhľadu a účelu, upravil jej celý trup a napájadlo pre vtáky, ..., v horúcom suchom lete bolo na svete. 

Zavesil som ju vytešenú na orech, neďaleko jej zdravej, plne funkčnej sestry, aby na seba dobre videli a mohli sa počas dlhých denných i nočných hodín rozprávať pri svojej práci ako doposiaľ.

Témy rozhovorov im spestrejú, prinajmenšom o dojmy zo služby vtákom, motýľom, včielkam, čmeliakom, hmyzu, o pohľade na svet z výšky, o pocitoch zo stredného rodu v duši nového tela... Počul som jej tiché “ďakujem,” výčitky prestali hrýzť, nadobro zmizli, vystriedal ich dobrý pocit užitočnosti. 

Pri podvečernom pohľade na pretrhnutú a znova spojenú niť párového šťastia dvoch plastových sestier nevdojak v duchu tiež ďakujem - Bohu, za vnuknutie, ako mrazom zničenú nádobu nechať ešte žiť a so svojimi blízkymi slúžiť životu.

Súčasne sa ho pýtam, či aj nám ľuďom dáva túto možnosť…, tešiť sa z navrátenia do bytia, z oblohy, východu i západu slnka, z úsmevov, šťastia a objatí blízkych… A Stvoriteľ odpovedá, zvyčajne, škoda len(?), že zas a stále v nejasných, tajomných náznakoch... Možno aj s neviditeľným káravým, no láskavým úsmevom všemohúceho, že čo som to ja za provokatéra, čo si o sebe myslím, že ja Nič sa vypnem k “reinkarnácii” plastovej bytosti a On, Boh by azda za mnou zaostal v renovácii ľudských duší?!

Tak posúďte, prosím, či umárať kohokoľvek alebo seba samého dačím, byť k sebe zlí sa oplatí a sluší? Či nie je lepšie zdobiť svet dobrým skutkom? : - )

     

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Urastení náckovia na roztrhanie

Súd dnes odsúdil vinníkov brutálnej bitky pred barom Mariatchi. Stalo sa tak v ich neprítomnosti.


Už ste čítali?